Systematické, násilné a rozsiahle represie, ktoré do západnej Európy priniesla vojna proti kacírstvu, ktorej úvodnými výstrelmi boli tieto udalosti v 60. rokoch 12. storočia, nemali v minulosti obdobu. Na myšlienke, že náboženský nesúhlas by sa nemal tolerovať, skutočne nebolo nič nové, ba dokonca ani špecificky kresťanské. V starovekej Číne, rovnako ako v starovekom Ríme, sa považovalo za povinnosť cisára dodržiavať správne dodržiavanie náboženských obradov a rešpektovať bohov.

Počas krutých bojov medzi bojujúcimi kresťanskými sektami z ktorých víťazne vyšla katolícka cirkev v štvrtom a piatom storočí nášho letopočtu, boli tresty ako zničenie miest bohoslužieb, pokuty a konfiškácia majetku a odňatie zákonného práva svedčiť alebo disponovať vlastníctvo z vôle bolo občas vnucované heretikom, najmä donatistom zo severnej Afriky a manichejom, ako to bolo Židom a iným. Cisár Justinián I. vo svojej definitívnej kodifikácii rímskeho práva (534 nl) prirovnal herézu k vlastizrade, princíp, ktorý v roku 1199 obnovil pápež Inocent III.

Mnohí zomreli v často dlhých a krutých konfliktoch, ktoré sa okolo týchto sporov točili, ale zdá sa, že vymáhanie trestu smrti bolo pomerne zriedkavé; skutočne, prinajmenšom až do vlády Diokleciána (284 – 305), boli kresťania usilujúci o mučeníctvo niekedy frustrovaní neochotou magistrátov vyhovieť im. Podobne, hoci východná (byzantská) časť Rímskej ríše, ktorá prežila až do roku 1453, vždy vyžadovala prísnu náboženskú ortodoxiu svojich poddaných a náboženské spory boli bežné, intenzívne a často ústredné pre politický aj spoločenský konflikt, prenasledovanie herézy bolo prerušované v celej svojej histórii a popravy heretikov sú zriedkavé.

Veľmi rozdielny vzťah medzi náboženskými a politickými štruktúrami a autoritou v islamskom svete robí priame porovnanie menej priamočiarym, ale opäť možno povedať, že hoci právo a vlastne povinnosť prenasledovať heretikov bolo vo všeobecnosti zachované a uznávané, len zriedkavo bolo široko, resp. systematicky vykonávané počas nepretržitého obdobia.

Kľúčovými otázkami, o ktorých sa v tejto knihe bude diskutovať, sú teda dôvody, prečo sa prenasledovanie ľudí, ktorých niektorí ich súčasníci označovali za kacírov, rozmohlo a časté v západnej Európe po polovici 12. storočia a prečo sa od tej doby viedlo proti oveľa väčšiu rozmanitosť ľudí a v oveľa väčšom rozsahu ako kedykoľvek predtým. To znamená pýtať sa, prečo sa „heréza“ javila ako hrozivejšia alebo prinajmenšom evidentnejšia a aké nebezpečenstvo predstavovala alebo sa zdalo, že predstavuje pre Európanov 12. a 13. storočia.

Aj keby sa práve vtedy náboženský disent stal čoraz širšou podporou alebo teologicky radikálnejším, stále by bolo potrebné počítať s náhlosťou, rozsahom a divokosťou reakcie. A preto sa pýtať, akú úlohu zohralo pri prenasledovaní duchovenstvo, svetskí vládcovia a autority, ako aj široká populácia?

Ako veľmi sa môžeme spoliehať na správy o „kacíroch“ a ich skutkoch produkovaných takmer výlučne ich nepriateľmi a ako môžeme dúfať, že pochopíme tieto udalosti na základe takýchto správ? Bola konfrontácia medzi „kacírmi“ a ich prenasledovateľmi čisto stretom medzi náboženskými fundamentalistami, fanatikmi alebo idealistami, alebo nejakým spôsobom vyplynula zo širších politických, sociálnych alebo kultúrnych problémov alebo ich stelesňovala?

Chandeliers tailored for everyday living

Problém obetí je ešte ťažší. Namáhavé úsilie v Kolíne nad Rýnom aj v Remeši presvedčiť odsúdené ženy, aby sa vzdali svojej viery, neboli len formalitou. Herézu definoval Robert Grosseteste v trinástom storočí ako „názor zvolený ľudským vnímaním, ktorý je v rozpore so svätým písmom, verejne vyznávaný a tvrdohlavo obhajovaný“. Podstata herézy spočívala v tvrdohlavom odmietaní vzdať sa takýchto presvedčení, dokonca aj po tom, čo sa opakovane a vyčerpávajúco preukázal ich omyl a ponúkol sa každý podnet na pokánie a zmierenie s cirkvou.

Povinnou povinnosťou každého duchovného, ktorý čelil údajným alebo podozrivým heretikom, bolo urobiť všetko, čo je v jeho silách, aby ich presvedčil, aby odvolali a zachránili svoje duše. Až na niektoré notoricky známe výnimky sa táto povinnosť brala vážne. Upálenie predstavovalo zlyhanie, nie triumf pre tých, ktorí to povolili.

Z toho vyplýva, že vo väčšine prípadov si obete, ako napríklad ženy v Kolíne a Remeši, zvolili svoj osud vedome a zámerne. To je jeden z dôvodov, prečo mali taký hlboký a znepokojujúci vplyv na divákov. Len málo vecí by mohlo byť znepokojivejších ako predstava mladých, nadaných, atraktívnych ľudí, ktorí trvajú na hroznej smrti z úplne nepochopiteľného dôvodu, ba dokonca sa ňou chvália, „ako Kristovi mučeníci, ktorí boli kedysi zabití pohanmi v záujme kresťanského náboženstva“.

Povesť a legenda, ktorá sa okolo týchto heretikov najmä, ale nielen, takzvaných ‚Katarov‘ zhromaždila počas tisíc rokov od upálenia v Orléans. Popierať mýty neznamená popierať samotné obete ani ich strašný osud. Naopak, jediná náprava, ktorú teraz môžeme ponúknuť ich pamiatke, je pokúsiť sa lepšie pochopiť, za čo zomreli.
​